História kostola

Ostrihomské hradné návršie zohráva dôležitú úlohu v maďarských dejinách. Jeho význam a dôležitosť nezmenšili ani búrky a bitky posledných storočí. Zásluhu na tom má aj jeho poloha, keďže je obklopené prírodnou krásou hôr, ako aj stavbami, ktoré z neho spravili cirkevné centrum. Je ľahko dostupné, ale pritom izolované, dobre chrániteľné, ale aj atraktívne vďaka svojim prírodným krásam. Niet divu, že sa stalo prvým sídlom maďarských panovníkov a neskôr aj centrom maďarskej katolickej cirkvi. 

Na Hradnom návrší máme zmienky o siedmych kostoloch zo stredoveku. Približne na mieste dnešnej baziliky ležala Katedrála Sv. Vojtecha, ktorá bola podľa písomných prameňov postavená okolo roku 1010. Na sever od nej, pri severnej veži dnešnej baziliky, sa nachádzal Kostol Sv. Štefana Protomartýra, ktorý postavil knieža Gejza a bol to prvý kostol na tomto mieste, o ktorom prastará tradícia hovorí, že vo vedľajšej kaplnke sa narodil Vajk, neskorší kráľ Svätý Štefan. Tretím kostolom bola Dobová kruhová kaplnka Svätého Štefana, ktorého patrón je neznámy. V listine z roku 1284 je zmienka o Kaplnke Svätého Víta (štvrtý kostol), ktorého pozostatky boli odhalené iba nedávno. Piaty staroveký kostol je umiestnený v paláci Árpádovcov, je to Hradná kaplnka Svätého Vojtecha III.. Táto kaplnka je jedna z architektonických pamiatok, kde sa ako prvá objavuje gotika: presnejšie zmes parížskeho obdobia ranného gotického slohu a neskoršej románskej architektúry – práve kvôli týmto prvkom je významnou pamiatkou stredovekej architektúry.

V novoveku postavili iba jeden kostol na Hradnom návrší, ale tento kostol bol veľkosťou oveľa významnejší ako tie doteraz spomenuté a nesie v sebe aj duchovné dedičstvo doteraz spomenutých kostolov. Volá sa Katedrála Panny Márie a Svätého Vojtecha. 

Na mieste stredovekého kostola postavili v rokoch 1822 – 1869 štyria primáši baziliku v klasicistickom štýle na základe plánov Pavla Kühnela, Jána Packha a neskôr Jozefa Hilda.

Alexander Rudnay  (1819-1831) – coepit - začal,

Jozef Kopácsy (1838-1847) continuavit – pokračoval,

Ján Scitovszky (1849-1866) consecravit –  vysvätil,

Ján Simor (1867-1891) consummavit –  dokončil.

V prvej polovici 19. storočia bola najväčšou kostolnou stavbou Ostrihomská bazilika. Arcibiskup Alexander Rudnay (1819 – 1931) začal v roku 1820 hľadať architekta na plánovanie novej katedrály. Najprv požiadal o prípravu plánov Ludwiga von Remyho vo viedenskej Dvornej architektonickej kancelárií, avšak v kancelárií zároveň pracoval aj mladý Pavol Kühnel, ktorý vypracoval svoju vlastnú predstavu – napokon sa arcibiskup rozhodol pre jeho návrh. Kühnel na základe Rudnayových pokynov naplánov obrovský komplex stavieb, jeden skutočný uhorský Vatikán. Bohužiaľ, z tohto veľkého plánu sa zrealizovala iba katedrála a časť kanonických domov. Demolačné práce sa začali a 23.apríla 1822, v deň Svätého Vojtecha, sa položil aj základný kameň. Vedúcim stavby bol Ján Packh, synovec Pavla Kühnela, ktorému vďačíme za premiestnenie Bakócziho kaplnky. Táto kaplnka, postavená v 16. storočí z červeného mramoru, je naša jediná pamiatka z obdobia renesancie. V roku 1823 ju Ján Packh zachoval pre ďalšie generácie. Stavba katedrály pod vedením Packha svižne napredovala, najprv sa postavila bočná kaplnka na pravej strane, ktorá bola vysvätená na počesť Svätého Štefana, potom sa postavila aj klenba kupoly. Keď Rudnay v roku 1831 zomrel, práce sa zastavili, ale hlavné steny budovy, štyri piliere držiace veľkú kupolu a ich spájajúca klenba už boli postavené.

Výstavba pokračovala až v roku 1839, po vymenovaní Jozefa Kopácsyho za ostrihomského arcibiskupa (1839 – 1847). Avšak vtedy sa vyskytla ďalšia prekážka: najlepšieho znalca stavby, Jána Packha zabili v jeho dome, a tak v práci opäť nemal kto pokračovať. Kopácsy poveril Jozefa Hilda, aby pokračoval vo výstavbe. Hild postavil kupolu pomocou železnej konštrukcie, čo bolo vtedy v Maďarsku nevídané, kupolu nadvihol a podložil stĺpmi. Jeho cieľom bolo zvýšiť monumentálnosť kostola a dosiahnuť, aby už z diaľky pôsobil majestátnym dojmom. Výstavba prebiehala hladko až do smrti Kopácsyho na jeseň roku 1847. Vtedy bola stavba už vyklenutá a na jej vrchu stál aj kríž.

Po dvojročnej prestávke v práci pokračoval Ján Scitovszky, nový arcibiskup (1849 – 1866). Keď 31. Augusta 1856, v prítomnosti kráľa Františka Jozefa I., Franz Liszt skomponoval „Ostrihomskú omšu“ pri príležitosti vysvätena kostola, ešte nebol ani zďaleka dokončený: chýbalo ešte hlavné priečelie stĺporadia a južná strana veže bola tiež nedokončená. Až v roku 1862 sa pustili do výstavby prednej haly, ktorú čoskoro aj dokončili, ale kompletizácia interiéru zasahuje do poslednej tretiny 19. storočia. Po Scitovszkého smrti (1866) sa nemohlo dlho čakať na vymenovanie nového arcibiskupa, pretože krajina stála na prahu korunovácie, ktorú musel vykonať jej arcibiskup. Začiatkom roka 1867 sa novým arcibiskupom stal Ján Simor, biskup z Győru (1867 – 1891). Za dva roky sa výstavba baziliky dokončila. Posledný kameň položili 1. novembra 1869. Simor ju takmer prestaval, zvnútra zjemnil a v tomto mu bola najväčšou oporou pomoc architekta Jozefa Lipperta.

Ostrihomská bazilika je, aj napriek rozdielnej predstave jednotlivých architektov, monumentálne jednoduchá, krásna, harmonická a ucelená, jedným slovom skutočné klasicistické veľdielo.